CIRKEV/NE/ZLOMENÁ

réžia: Jana Bučka Kovalčíková, Michal Fulier / 28. september 2022

“Boh nie je nič iné, než povýšenie ľudských vlastností do dokonalých rozmerov, je to len výplod fantázie,” Karl Marx.

Najväčším a najsilnejším protivníkom režimu a jeho železnej päste ŠtB, bola v Slovenskom kontexte Katolícka cirkev. Konštatoval to Gustáv Husák už v roku 1945 počas povstania, keď napísal do Moskvy o poslednom a najsilnejšom protivníkovi, o boj ktorý komunistov čaká. V jednom zo svojich rozhovorov po roku 1989, o cirkvi ako najvážnejšom súperovi hovoril aj Alojz Lorenc. Prečo tomu tak bolo, sa dá vysvetľovať rôzne. Tým, že viera poskytuje človeku slobodu a odhodlanie konať aj v bezvýchodiskovej situácii a slobodní ľudia sú pre každý režim najväčším nebezpečenstvom. Prípadne, že pre režim, ktorý usiluje o totálne ovládnutie človeka je konflikt s vierou nevyhnutný. V Československu neexistovala žiadna iná organizácia, ktorá by mohla katolíckej cirkvi konkurovať veľkosťou a tradíciou. Bola to jediná celosvetová organizácia s najväčším počtom členov, hierarchizovaná, obsahujúca rôzne inštitúcie a majetok, ktorej centrum sídlilo v slobodnom svete. Ako taká, predstavovala konkurenciu a silu, ktorú bolo treba úplne zničiť, alebo čo najviac rozložiť a rozvrátiť. Akcie a praktiky ŠtB, komunistická justícia a väzenstvo počas štyridsiatich rokov predstavovali krutú a tragickú mozaiku likvidácie cirkevnej hierarchie, kriminalizáciu kňazov, súdne procesy s veriacimi a duchovnými, likvidácie reholí a kláštorov, desiatky nevyjasnených úmrtí a vrážd duchovných a laikov, väznenie, trýznivé výsluchy, odpočúvanie, sledovanie, úplné zrušenie gréckokatolíckej cirkvi.