PUNK IS NOT ŠTB

réžia: Braňo Špaček  / 18. január 2023

Počas normalizácie je členstvo v obnovenom Socialistickom zväze mládeže „dobrovoľne povinné“, no časť najmä učňovskej a robotníckej mládeže toto nepísané pravidlo ignorovala. Veľká sociálna skupina sa ocitá mimo priamej kontroly a preto jej normalizačný režim začne venovať osobitnú pozornosť. V jazyku ŠtB získajú označenie „voľná mládež“ a táto problematika sa v ideologickom a bezpečnostnom aparáte postupne prepracuje medzi priority.  V rokoch 1988 a 1989 dostanú informácie o plánoch činnosti na úseku voľnej mládeže v štruktúre hlásení niektorých náčelníkov krajských správ ŠtB občas prednosť pred hláseniami o činnosti disidentských skupín. Punkáči, ekológovia, trampy, metalisti, depešáci, lennonisti a mnohé ďalšie neformálne zoskupenia nadväzujú na tradíciu kultúrnej opozície vytváranej od začiatku 70. rokov najmä v pražskom prostredí, no zároveň si vytvárajú svoj vlastný svet. Nezávislé kultúrne prostredie 80. rokov je väčšie, štruktúrovanejšie, ale tiež viac fragmentované než bol svet „máničiek“ 70. rokov. Namiesto tvrdých perzekúcií v podobe súdnych procesov, ako bol ten z roku 1976 s členmi kapely Plastic People alebo akcie ŠtB Asanácia, v rámci ktorej boli desiatky disidentov a prívržencov undergroundu donútení k vysťahovaniu z republiky, sa v 80. rokoch v rámci tzv. „kontrarozviednej ochrany mládeže“ presadzujú o niečo mäkšie metódy kontroly a prenasledovania, čo mohlo mať za následok aj menšiu politickú exponovanosť nových subkultúr. Ich šikanovanie má podobu rôznych administratívnych prekážok činnosti, diskreditačných kampaní, vo veľkom sa využívajú rôzne rozkladné a individuálne realizované preventívno-výchovné opatrenia, pod čím si treba predstaviť napríklad predvolania rodičov na pohovory s príslušníkmi bezpečnosti alebo prokuratúry. Vo všeobecnosti dochádza k oveľa intenzívnejšiemu zapojeniu Štátnej bezpečnosti, ktorá v nezávislom prostredí mládeže zakladá agentúrnu sieť. Tak ako inde, aj v tejto oblasti platí, že záujem príslušníkov ŠtB smeruje predovšetkým k vodcovským osobnostiam jednotlivých komunít, z tohto dôvodu je medzi tajnými spolupracovníkmi veľa osobností aktívnych aj po roku 1989, keďže ich ambície a schopnosti presadiť sa revolučná zmena skôr katalyzovala, než by ich mala obmedziť. Eštebáci zverbovaním agentov medzi „mladými lídrami“ získajú cenné zdroje informácii, a títo od ŠtB zas občasnú ochranu a často tiež finančný prospech. Cieľom už nemusí byť nutne totálna eliminácia, ale kontrola v systéme obojstranne vyjednaných výhod. Typickým príkladom je príbeh jedného zo zakladateľov hnutia punk v Československu Petra Růžičku, zakladateľa kapely F.P.B. a manažéra punkových koncertov pôsobiaceho v severných Čechách, kam tento nový hudobný žáner aj životný štýl s pôvodom v Anglicku importuje už od konca 70. rokov. Ružička si počas základnej vojenskej služby v roku 1979 nedáva pozor na reči, vojakom na posádke robí osvetu o príbehu Jana Palacha, kvôli čomu je obvinený z poburovania. Dostane rok nepodmienečne, trest si odpykáva v jednej z najťažších väzníc (Bory). Tam za ním v roku 1980 prídu príslušníci ŠtB a vyhrážajú sa mu predĺžením trestu. Ružička pod tlakom podpisuje viazací akt a ďalších takmer desať rokov pôsobí ako agent pod krycími menami „Jiří“ a „Zdeněk“. Vzhľadom na jeho široké kontakty v záujmovom prostredí je pre teplických eštebákov mimoriadne cenným zdrojom, vďaka ktorému pred svojimi nadriadenými pôsobia kompetentne. Ružička si zato účtuje pravidelné vysoké finančné odmeny, ktoré používa aj na podporu vlastnej hudobnej a organizačnej činnosti. Občas si vypýta ochranu pre seba alebo pre kamarátov, keď sa ocitnú v problémoch, ako keď ho v roku 1987 zadržia pražskí policajti za organizáciu ilegálneho koncertu a chcú obviniť z nedovoleného podnikania. Jeden telefonát z väzby náčelníkovi okresnej správy ŠtB v Tepliciach mu problém vyrieši. Po prijatí zákona o tzv. treťom odboji v Českej republike si Ružička podáva žiadosť o uznanie zásluh v boji proti komunistickej diktatúre. Vzhľadom na rozsah a povahu jeho spolupráce Etická komisia žiadosť zamietne, no jeho osobné presvedčenie o tom, že režimu viacej škodil, než pomáhal to podľa jeho vlastných slov nezmenilo. Dnes je jedným z hŕstky z viac než 25-tisíc tajných spolupracovníkov evidovaných Štátnou bezpečnosťou v roku 1989, ktorí sú ochotní o svojej činnosti agenta pre ŠtB otvorene hovoriť. Epizóda prinesie jeho unikátne svedectvo.